Výsledok vo výskume vďaka digitalizácii strany kódexu

Rozhovor s Ivánom Horváthom, profesorom dejín literatúry na Univerzite Loránda Eötvösa (ELTE), o jeho vlastnom výskume a o tom, ako digitalizácia a sprístupnenie našich kultúrnych hodnôt pôsobí na vedecký život.

Odkedy vieme, že najstaršia známa maďarská báseň, Staromaďarský Máriin plač (Ómagyar Mária-siralom), sa skrýva v Leuvenskom kódexe?

Objavili ho náhodou v roku 1922. Vďačíme za to tomu, že knižnica Katolíckej univerzity v Leuvene v prvej svetovej vojne dostala zásah – nie samotná budova knižnice, tú delostrelci ušetrili, ale budova, kam knihy zachránili. Po vojne nemecký štát, zaviazaný na reparácie, skupoval knižné vzácnosti od antikvárov; okrem iného kúpili aj kódex, v ktorom je text Staromaďarského Máriinho plaču. Slavista a turkológ Franz Babinger, člen reparačnej komisie, objavil, že v kódexe sa nachádza text v maďarčine. Potom prišla druhá svetová vojna a tentoraz delostrelci neušetrili. Budova univerzitnej knižnice v Leuvene sa tiež poškodila, ale najcennejšie exempláre boli našťastie dovtedy už zamurované. Kódex zostal nepoškodený.

Aký dobrodružný začiatok! A kde je kódex dnes?

Nachádza sa v Krajinskej Széchényiho knižnici, začiatkom osemdesiatych rokov sa totiž vymenil za značnú protihodnotu. Dodávam, že keby kódex zostal v Leuvene, už dávno by bol na internete a mohol by sa k nemu dostať ktokoľvek, aj my Maďari. V Belgicku je totiž digitalizačná prax demokratická. Keď som sa zaoberal jedným digitálne zverejneným kódexom Kráľovskej knižnice v Bruseli, všimol som si, že chýba jedna strana. Napísal som knižnici. Obratom pošty, s mnohými poďakovaniami, mi poslali fotografiu chýbajúcej strany a potom sa oprava objavila aj na internete.

Ale viem, že Leuvenský kódex už bol digitalizovaný...

Áno, digitalizácia sa už dávno uskutočnila, ale kódex z nejakého dôvodu nie je zverejnený. Ešte starší Prayov kódex (Pray-kódex) obsahujúci Pohrebnú reč (Halotti Beszéd) je však na internete vo vynikajúcej Maďarskej elektronickej knižnici Krajinskej Széchényiho knižnice. Zatiaľ je prax knižnice taká, že elektronicky zverejňujú takú kvalitu, akú potrebuje priemerný používateľ, a kvalitu potrebnú na tlač poskytujú za peniaze. Prayov kódex je totiž kódex, o ktorý je veľký zahraničný záujem – nie pre Pohrebnú reč v ňom, ale preto, že mnohí sa domnievajú, že sa v ňom nachádza najstaršie zobrazenie Turínskeho plátna.

Kedy sa digitalizovaný Prayov kódex stal dostupným pre širokú verejnosť?

Pred pár rokmi, a možno práve na moju žiadosť. Aj sa to prejavilo na rýchlom vzraste vedeckého záujmu, že sa dostal na internet. Predtým sa kódex skúmal takmer na základe zasvätenia a zaoberali sa ním najmä katolícki kňazi. To, žiaľ, urobilo aj hlavné témy sporov trochu jednostrannými. (Benediktínski mnísi tvrdili, že kódex je benediktínsky zostavený, a svetskí kňazi, že ho zostavili svetskí kňazi.) Hlboká znalosť dejín praktizovania náboženstva je samozrejme nevyhnutná, veď Prayov kódex je liturgická kniha pre kostoly z čias Arpádovcov. S Miklósom Földváryom (Výskumná skupina pre dejiny liturgie ELTE) sme sa spojili a kódex v roku 2020 – 250 rokov po svojom objavení – konečne vyjde tlačou.

Ale vy ste aj v súvislosti s Leuvenským kódexom nadhodili úplne nové možnosti. Zhrnuli by ste svoje poznatky o Staromaďarskom Máriinom plači?

Doteraz sa predpokladalo, že text Staromaďarského Máriinho plaču, ktorý poznáme, je krásny, ale fragmentárny text, veľmi zlá kópia, plná chýb, ba aj vymenených strof. Jazykovedci datujú vznik textu o 50 rokov skôr, než ako ho zapísali do kódexu. Bola zhoda aj v tom, že autor kompiloval, teda zlepil báseň z oceánu stredovekej náboženskej poézie, spôsobom obvyklým v tej dobe. Nikto ju v podobe, ako ju poznáme, nepovažoval za zostavené dielo.

Ak na text použijeme arzenál textológie, zistíme, že textové chyby svedčia nie o prepisovačovi, ale o autorovi. (Majú rovnaký charakter, aké robíme my pri formulovaní.) Pravda, on veľmi často pomýlil poradie písmen, zjavne preto, že na rozdiel od nás nikdy nepísal po maďarsky a pravdepodobne nikdy predtým nevidel maďarský text, než sám zapísal svoj Máriin plač na pergamen. Pravdepodobne ide teda o autorský rukopis. A to autorský rukopis básne vynikajúcej, napnuto zloženej a s prekvapivo zložitou strofickou štruktúrou. Nielen uzavretá básnická forma diela, ktorá mieša latinskú sekvenciu so vzormi v národnom jazyku, je francúzskeho rázu. Ako väčšina vtedajších dominikánskych kázní, aj toto sleduje povinnú rétoriku parížskych univerzitných prednášok, ba nepostráda ani filozofický charakter „Myšlienok v knižnici“ (Gondolatok a könyvtárban) alebo „Prebúdzania vedomia“ (Eszmélet). (Zaujíma stanovisko k jednej z dôležitých filozofických otázok doby, 13. storočia, k tzv. sporu o univerzálie, a používa pojmy augustínskej teórie znaku.)

Prečo napísal dominikánsky mních báseň po maďarsky? A prečo ju zapísal?

Dominikánsky rád, rovnako ako františkánsky, vznikol preto, že kňazi nevedeli kázať. Nemali na to duchovnú pripravenosť. Boli to bezmajetné, žobravé rády. Ich kláštory sa usadzovali v mestách. Bratia dosiahli úrovňou svojich kázní, že poslucháči hodili do pokladnice dosť peňazí. Dominikáni predstavovali vynikajúcu intelektuálnu úroveň; najslávnejší učiteľ parížskej univerzity, svätý Tomáš Akvinský, bol dominikánsky mních. Kvalitu Staromaďarského Máriinho plaču môže vysvetľovať toto. A aj to, že vtedy ešte neexistovalo čitateľské publikum, ktoré by vyžadovalo diela v maďarčine. Následkom toho nebol ani provincializmus. Pre nedostatok maďarskej tradície sa spisovatelia mohli prispôsobiť iba európskej tradícii. Toto oslnivo žiarivé literárnohistorické obdobie pripomína ideálnu, imaginárnu vlasť nemenovaného priateľa Pétera Esterházyho: „bolo by to ako Toskánsko, kde by žili Angličania a hovorili by po maďarsky.“

Edit Madas si všimla pravidlo, že pamiatky maďarských textov z prvých storočí sa všetky viažu k predneseniu kázne: tento žáner bolo nutné pestovať v národnom jazyku. Nepochybne ani náš Máriin plač nie je výnimkou. Podľa predpokladu Andrása Vizkeletyho prepisovač – ktorý je podľa mňa viac ako to: autor – použil báseň vo svojej kázni určenej dominikánskym rehoľníčkam.

Dominikánske rehoľníčky nevedeli po latinsky, preto sa u nich kázalo po maďarsky. Vo všeobecnosti platí, že vznik maďarskej literatúry sa z veľkej časti dá pripísať ženským čitateľkám, pretože tie nedostali vzdelanie na to, aby rozumeli latinským textom, ale mali potrebu čítať v materinskom jazyku.

Akú úlohu zohrala digitalizácia vo vašom výskume?

S firmou Tripont Kft. som sa stretol ako poradca Knižnice, pretože ich dávnou ctižiadosťou je kvalitná knižničná digitalizácia. Jedna skúšobná snímka má väčšiu cenu než najvýrečnejšia špecifikácia. Bol som zvedavý, koľko informácií môžeme my, bádatelia, vyťažiť zo snímky urobenej naozaj modernou mašinou. (Ani ja nie som úplný laik. Literárni vedci pripravujúci textovokritické edície niekedy využívajú moje znalosti fotografa rukopisov. V analógových časoch som používal Nikon F5 a Linhof Technika 70, potom Nikon D70, potom D700, ale pred pár rokmi som z nosenia reprodukčného stojana Linhof vyrástol.) Stranu, na ktorej sa nachádza Staromaďarský Máriin plač, sme odfotografovali v Rukopisnom oddelení (Kézirattár) Krajinskej Széchényiho knižnice za prítomnosti riaditeľa osobitných zbierok Ferenca Földesiho, pod vedením Pétera Petiho, prístrojom Phase One XF Triponta s 80-megapixelovou digitálnou stenou. K tomu sa prispôsobujúc môjmu bláznovstvu, že fotografujeme pri minimálnom svetle, radšej s dlhšou expozíciou, veď najstaršie jazykové pamiatky sú relikvie. (Majster fotograf katalógu úžasnej výstavy jazykových pamiatok z roku 2009 použil vysokovýkonné zábleskové svetlo.) Snímky sa aj tak, nafotené v šere, vydarili výborne. Najmä keď Péter Peti pomocou softvéru Capture One zosilnil kontrast...

Treba vedieť, že malý Leuvenský kódex bol pôvodne dvojzväzkový a Máriin plač zapísali na koniec prvej, ešte nezviazanej knihy, na poslednú stranu. Táto strana pri používaní ležala na dlani mnícha a, ako zistil András Vizkelety, pravdepodobne sa už pri zápise básne trochu zamastila. Železitogalusový atrament možno už od začiatku nedifundoval dosť hlboko do pergamenu. Môže byť aj tak, že text zodrelo až neskoršie používanie. Situácia je každopádne taká, že veľká časť textu je mimoriadne bledá, ťažko čitateľná. Zväčšená fotografia so zosilneným kontrastom ukazuje lepšie než originál malé bodky a čiarky (virgulae), ktorými zapisovateľ zvyčajne označoval hranice strof a riadkov, takže fotografia prispela k tomu, že sme rozpoznali zložitú veršovú štruktúru. Viacero doteraz nepozorovaných detailov vďačíme novej fotografii, za ktorú touto cestou ďakujem.

Autorka: Boglárka Cziglényi