Treba odfotografovať, kým nezanikne – ale nie je jedno, ako

Rozhovor s fotografom Péterom Petim

V poslednom čase často počuť výraz digitalizácia, ale čo presne znamená?

Častým omylom je stotožňovanie fotografovania zbierkového predmetu s digitalizáciou. Ak múzeum alebo zbierka urobí fotografiu zbierkového predmetu, deje sa to zvyčajne na nejaký konkrétny účel, napr. na propagáciu výstavy alebo na web. Žiaľ, často si však myslia, že tým je vybavená aj digitalizácia. Lenže digitalizáciou môžeme nazvať len také snímanie, ktoré sa uskutočňuje najlepšou technológiou dostupnou v danej dobe a s čo najväčšou pozornosťou, na účely archivácie a výskumu.

O digitalizácii môžeme hovoriť vtedy, keď sa zbierkový predmet v jej dôsledku stane vizuálne skúmateľným. Pod zbierkovým predmetom rozumiem rovnako maľby, priestorové plastiky, textílie, budovy... alebo aj blchu v zbierke hmyzu. Čokoľvek, čo naša súčasná kultúra považuje za hodnotu. Digitalizácia zabezpečuje aj zachovanie týchto hodnôt, pretože digitálne zachytený stav zostane zachovaný aj vtedy, ak by pôvodná maľba napríklad zhorela pri požiari.

Koľko zo zbierkového predmetu ukáže naozaj kvalitná fotografia?

Raz sme digitalizovali vyšívanú tapisériu. Na snímke je pozorovateľná väzba materiálu aj technika vyšívania. Dokonca, keď sme si potom snímku dôkladne prezreli, našli sme na textílii aj pavúčí kokón s vajíčkami – dal by sa určiť druh pavúka, tak dobre je to vidieť. Najmodernejšia technológia dnes umožňuje dosiahnuť také rozlíšenie a takú podrobnosť, že získame presné informácie o konkrétnom stave materiálu, napr. o tom, či plesnivie alebo či ho napadli škodcovia. Kto vie, pre aké výskumy to po dlhom čase bude cennou informáciou? Využiť sa to však dá už v súčasnosti, na reštaurátorské účely.

To je veľká vedľajšia výhoda digitalizácie založenej na snímaní: napríklad pri snímaní knihy nezachovávame len obsah knihy, teda text, ale zostáva nám aj informácia o tom, na akom materiáli a akou technikou bola vytlačená. Danú knihu tak neskôr nájdu zaujímavou nielen historici a jazykovedci, ale vďaka vláknitej štruktúre papiera aj odborníci na tlačiarenskú techniku a papierenský priemysel, prípadne dokonca biológovia.

Aj samotný zbierkový predmet je však potrebné zachovať, už len v záujme chemicko-fyzikálnej skúmateľnosti.

Áno, a aj pri tomto zachovávaní má digitalizácia významnú úlohu. Ak totiž vytvoríme digitálne záznamy v kvalite vhodnej na výskum, pôvodný predmet bude potom treba vziať do ruky oveľa menej často. Každodenné používanie ohrozuje zbierkový predmet, staré písomnosti aj knihy. V univerzitných knižniciach je častou situáciou, že zo starých skrípt a kresieb majú len jeden-dva exempláre. Keďže však patria do študijného materiálu, často sa v nich listuje a rýchlo sa ničia. Digitalizácia by to hneď vyriešila a aj študenti by sa k danej knihe ľahšie dostali.

Navyše sa pri digitalizácii dajú zvýrazniť už vyblednuté časti a opraviť problémy s viditeľnosťou, čiže informácia sa dá ľahšie vnímať. Na výskumné účely sa dokonca často dajú zviditeľniť aj časti, ktoré boli prepísané, zoškrabané alebo sa rozmazali – niekedy aj na snímkach v bežnom spektre.

Aké ďalšie technológie sú k dispozícii okrem fotografovania mimoriadnej kvality?

Pod digitalizáciou zvyčajne rozumieme snímanie vo viditeľnom spektre a jeho spracovanie – a spracovanie je kľúčové. Hotové snímky sa totiž dajú využiť a obohatiť informáciami veľmi rôznymi spôsobmi. Dnes už existujú elektronické knižnice, v ktorých možno textovo vyhľadávať v celom texte dokumentov aj v metadátach, ktoré k nim patria. K obrazovým súborom možno pripojiť dostupné informácie. Napríklad ak už k nejakej kresbe vznikli štúdie a existujú na ňu odkazy, všetko sa dá prepojiť v digitálnom priestore.

Alebo možno napríklad vytvoriť virtuálny materiál s priestorovým efektom, aby sme si zbierkové predmety mohli prezrieť aj z uhlov, z ktorých sme ich ešte nikdy nevideli. Zhotovovanie 3D záznamov je časovo náročné a vyžaduje si vhodnú technológiu, ale tieto záznamy poskytujú nevídaný zážitok. A aby som spomenul aj výslovne hmatateľný spôsob využitia: digitalizované priestorové predmety, napríklad rezby, možno znovu vyrobiť 3D tlačiarňou alebo CNC frézovaním.

Ako vznikajú priestorové záznamy?

Dnešná technológia je schopná na základe fotografií zobraziť priestor. Stačia len referenčné body a predmet treba odfotografovať z viacerých uhlov. Potom možno zložitými algoritmami určiť rozmery predmetu aj štruktúru jeho povrchu. Predtým to išlo len laserom, dnes už aj fotoaparátmi, a navyše sú tak na povrchu predmetu viditeľné aj detaily a farby. Nedávno sme zhotovili 3D záznam sklenenej sochy. Ten predstavil predmet z takej ohromujúco novej perspektívy, že nakoniec bol 3D záznam vystavený aj vedľa sochy v budapeštianskej Kunsthalle (Műcsarnok).

Dovoľte mi teda zhrnúť: zaujímavá a prehľadná prezentácia digitálneho materiálu je rovnako súčasťou digitalizácie ako fotografovanie alebo skenovanie. Je to tak?

Áno, pretože všetko závisí od dostupnosti informácií. Dobrý digitalizačný systém vyústi do profesionálnej elektronickej knižnice. Samozrejme, elektronické knižnice existujú už niekoľko rokov, ale väčšina z nich neobsahuje samotné dokumenty, iba názvy. Alebo sa v textoch nedá vyhľadávať v plnom rozsahu. Najmodernejšia technológia digitalizácie však umožňuje rozpoznávanie znakov – teda odfotografované stránky kníh spracúva nielen ako obraz, ale aj ako text. To platí aj pre písmená a čísla v grafickom obsahu. Myslime napríklad na popisky pod obrázkami alebo na nápisy na technických výkresoch.

Vďaka vyhľadávaniu na základe textu v celom obsahu možno rozpoznať aj súvislosti medzi jednotlivými dokumentmi, na ktoré sme dovtedy ani nepomysleli. Najmä teraz, keď najmodernejšie vyhľadávače hľadajú už aj synonymá a ohýbané tvary slov. To robí výskum, zoskupovanie a analýzu digitalizovaného obsahu veľmi efektívnymi. Relevantný obsah možno v okamihu vyfiltrovať a ľahko ho prezrieť. A samozrejme sa nestratia ani tie metadáta, ktoré sa pri klasickom knižničnom spracovaní zhromaždili k jednotlivým knihám.

Nakoľko akútne je digitalizácia potrebná? Nestálo by za to počkať, kým bude technológia ešte vyspelejšia?

Existujú zbierkové predmety, ktoré sú v krátkodobom horizonte odsúdené na zánik. Napríklad sochy a plastiky vystavené vonku poveternostným vplyvom, a predovšetkým filmy a fotografie. Dnes sa skoré fotografické negatívy ešte dajú vychutnať, informácie sú na nich väčšinou ešte prítomné, aj keď je nosič ošúchaný a popraskaný. Tieto chyby sa pri digitalizácii dajú veľmi dobre opraviť. Skaza sa však zastaviť nedá, pomyslime napríklad na sklenené negatívy, na ktorých dodnes prebiehajú chemické procesy, ktoré ničia obraz. Fotografie z 19. storočia by sa mali digitalizovať hneď teraz, ba aj z prvej tretiny 20. storočia, pretože sa určite zničia. Navyše náklady na digitalizáciu sú nižšie než náklady na starostlivé uchovávanie a preventívnu ochranu pôvodných snímok – hoci, samozrejme, výnimočné, cenné snímky treba za každú cenu zachovať aj v origináli, povedzme Kossuthovu dagerotypiu.

Ale keď už hovoríme o fotografii: dnes ešte žije tá generácia fotografov, ktorá sa socializovala vo veľkej ére fotografie. Tí, ktorí ešte „videli Lenina“, teda Roberta Capu alebo Andrého Kertésza. Maďarsko bolo vo fotografii na medzinárodnej úrovni v popredí, stačí si spomenúť na Évu Keleti, Demetera Ballu, Tamása Fénera, Jánosa Eiferta... a koľkí z veľkých ešte žijú! Mali by sme využiť, že ešte dokážu rozprávať príbehy jednotlivých fotografií, napríklad to, kto na nich je. Keby niekto digitalizoval len desatinu obrovského archívu Évy Keleti a Éva by snímky osobne opatrila komentármi a informácie by sme potom pripojili k fotografiám, mohol by to byť mimoriadne cenný materiál pre dejiny divadla. A mohli by sme si vydýchnuť, že sme z tohto obdobia niečo zanechali budúcim pokoleniam.

Čo dáva bežnému človeku masová digitalizácia?

Zo zdieľania vedomostí môže mať prospech priamo aj nepriamo. Mnohí sa sťažujú, koľko nespoľahlivých informácií sa šíri po internete. Zverejňovaním digitalizovaných materiálov sa zvyšuje množstvo zmysluplných informácií a človek sa pri prehliadaní z domu (alebo aj z električky) môže stretnúť s najskvelejšími a autentickými hodnotami kultúry. Navyše vo veľmi vizuálnej podobe, ktorá je pre väčšinu ľudí ľahšie vnímateľná než textový obsah. Svet sa stáva poznateľnejším. Pre dnešných tínedžerov je internet už samozrejme zdrojom informácií číslo jedna. Ich túžbu po poznaní treba uspokojiť, aj v záujme budúcnosti.

Digitalizáciou sa zvýši úroveň poznania ľudstva. To, čo je digitalizované, sa totiž dá ľahko vyhľadávať, analyzovať a zdieľať. Obrovské poznatky prinesie to, keď sa navzájom „o sebe nevediace“ digitálne obsahy prepoja. Tomu môže pomôcť aj umelá inteligencia. Spomeniem len jeden príklad: Maďarská akadémia vied má predstavu, že Maďari neprišli do Karpatskej kotliny dlhou migráciou, ale v priebehu jednej generácie. Táto teória vznikla tak, že si vedci všimli fotografie niektorých zbierkových predmetov uchovávaných v ukrajinských a ruských múzeách.

Rád citujem vetu Ivána Horvátha, literárneho vedca, ktorý sa zaoberá aj teóriou informácie: kultúra ľudstva bude v bezpečí vtedy, keď bude mať každé dieťa vo vrecku digitalizované kanonizované poznanie sveta. Podľa našich súčasných poznatkov to nie je ďaleko. Úložný priestor lacnie čoraz dynamickejšie a pri moderných technikách ukladania sú údaje overiteľne v bezpečí. Tých 2 – 20 petabajtov, ktoré dokážu opísať svet, sa do konca 20. rokov 21. storočia už zmestí do vrecka.

Ako napreduje digitalizácia kultúrnych hodnôt v Maďarsku a vo svete?

Mimo Maďarska to prebieha vo veľkom tempe. V obrovských profesionálnych laboratóriách digitalizujú svet, od blchy až po fotografovanie veľkých malieb v rôznych spektrách. Bez žiarlivosti a bez úzkostlivého stráženia obsahu zverejňujú materiály na webe v najlepšej kvalite. A od toho sa počet návštevníkov fyzických zbierok neznižuje, ale rastie. Kto si digitálne prezrel jednu zo Slnečníc van Gogha tak, že videl aj pruhy farby a dynamiku ťahov štetca, bude ju chcieť vidieť aj naživo.

V Maďarsku je situácia zatiaľ skôr neutešená. Zbierky majú málo peňazí a ak nejaké majú, míňajú ich na nekvalitné prístroje. Chýba technika, úložný priestor aj vyškolení odborníci. Lepšie by bolo zriadiť digitalizačné laboratóriá na regionálnej úrovni. V dôsledku toho vzniká málo materiálu vhodného na výskum a ani ten sa nezdieľa. Zbierky deklarujú, že ich úlohou nie je digitalizácia, ale zbieranie predmetov. To znamená, že ak raz do skladu zateká, informácia je stratená. Mám vymenovať príklady len za posledný rok? Nedá sa nedigitalizovať.

Boglárka Cziglényi