Fotografovať sklo je ako fotografovať západ slnka – rozhovor so sklárskym sochárom Lászlóm Lukácsim

Dňa 22. apríla sa v budapeštianskej Kunsthalle (Műcsarnok) otvára Národný salón 2017 (Nemzeti Szalon) s názvom „Okolo nás“ (Körülöttünk), ktorý poskytne prehľad uplynulých desiatich rokov úžitkového umenia a dizajnu. Budeme sa môcť zoznámiť s dizajnérmi, ktorí – či už ako majstri, alebo ako mladé talenty – zohrávajú v odbore určujúcu úlohu. Môžeme si urobiť predstavu o tom, aké nové žánre sa objavili popri klasických a aké odborné výzvy sú príznačné pre súčasné úžitkové umenie a dizajn.

SKLÁRSKY SOCHÁR LÁSZLÓ LUKÁCSI vyštudoval v roku 1985 na vtedajšej Vysokej škole úžitkového umenia (Iparművészeti Főiskola). Hneď sa oňho začali zaujímať zahraničné galérie a zbierky skla. Jeho kariéra sa odvtedy odohráva na medzinárodnej scéne. Jeho diela sa nachádzajú vo významných verejných zbierkach. Je to ten maďarský úžitkový výtvarník, ktorý je uznávaný nielen v Európe, ale aj v Japonsku a v Amerike. V roku 2010 získal Zlatú cenu na najprestížnejšej svetovej výstave sklárskeho umenia (International Exhibition of Glass) spomedzi 470 umelcov z 39 krajín. Potom v roku 2014 si na európskej prehliadke súčasného sklárskeho umenia, Coburg Glass Prize, odniesol cenu poroty aj cenu publika.

V tvorbe Lászlóa Lukácsiho sa v priebehu rokov rozhodujúcimi stali technológie studeného spracovania skla. Hoci ako vysokoškolák ešte prevádzkoval sklársku hutu v ich práčovni, teda vyrábal sklenené predmety teplým postupom, fúkaním, nakoniec sa technika hutného tvarovania nestala jeho večnou láskou. Namiesto toho uvidel v zrkadle a v plochom skle možnosti, ktoré ho fascinujú dodnes. Svoje diela skladá z tabúľ plochého skla a zrkadiel a následne starostlivým a precíznym brúsením vytvára ich tvar a osobitné vnútorné efekty vyplývajúce z lomu svetla.

Keďže osobitosť skla ako základného materiálu spočíva v jeho priehľadnosti a priepustnosti pre svetlo, poskytuje podľa uhla pohľadu a osvetlenia rôzny vzhľad. László Lukácsi preto na výstavu v Kunsthalle zvolil moderný prístup: zverejní aj 3D digitálny záznam svojho skleneného predmetu. V súvislosti s týmto záznamom sme sa s ním porozprávali.

Prečo ste si nechali zhotoviť aj 3D záznam svojho diela Lupene (Szirmok)?

László Lukácsi: Pretože takýto záznam poskytuje o predmete viac informácií. Úplne sa otáča dokola, dá sa naň pozrieť zo všetkých strán, vďaka čomu sa dá lepšie pochopiť; je to príjemný pohľad, krásny a pútavý.

Ako tento záznam vznikol?

Vďaka nadšeniu umeleckého fotografa Pétera Petiho vzniklo 64 fotografií skleneného predmetu, zhotovených strednoformátovým fotoaparátom Phase One IQ280, pričom po každej snímke sa predmet otočil o uhol 5,8 stupňa. Fotografie potom moja dcéra Liza Lukácsi, študentka odboru médiá na Univerzite umenia a dizajnu Moholy-Nagy (MOME), zložila do trojrozmerného pohyblivého obrazu.

Akú dôležitosť pripisujete svetlu a osvetleniu pri svojich dielach?

Pri sklenených predmetoch si možno predstaviť mnoho druhov nasvietenia a možno ani neexistuje „najlepšie osvetlenie“. Je to skôr ako čarovný západ slnka: vzhľad určuje okamžitý uhol a sila svetla. Každá varianta je krásna a jedinečná. Od mnohého závisí, ako vnímame nejaký predmet. V závislosti od svetla by sme to isté dielo mohli považovať za úplne iné.

Zvyknete sa s tým pohrávať pri inštalácii svojich diel?

Veľmi rád by som s tým experimentoval, ale zatiaľ som na to nemal čas. Už dlho si napríklad plánujem výstavu, na ktorej by sme videli ten istý predmet v rôznych osvetleniach.

Aký dôraz kladiete na fotografovanie svojich diel? Veď túto rozmanitosť by bolo možné zobraziť aj na fotografii či videu.

Keď som študoval na vysokej škole, aj ja sám som sa pokúšal postupne odfotografovať všetky možnosti a investoval som do vážnej analógovej techniky. Celú škálu som však nikdy neprešiel. Jednoducho na to nemám čas. Urobiť dobrú fotografiu a pritom vyexperimentovať najlepšie nastavenia snímania a osvetlenia trvá prekvapivo dlho. Podstatne dlhšie, než by si človek s laickou hlavou pomyslel. Hotové diela sa na účely dokumentácie snažím vždy odfotografovať na poslednú chvíľu, ale pravda je, že väčšina mojich diel je hotová vtedy, keď už v predsieni čaká kuriér. Je mi to ľúto, pretože pre mňa by bolo dôležité zachytiť ich dôstojne.

Máte toľko objednávok a výstav?

Áno, je to sčasti „kliatba úspechu“ – dúfam, že to neznie neskromne. Vyplýva to však aj z môjho tvorivého spôsobu práce. Moje sklenené sochy by sa dali brúsiť donekonečna. Chcem dosiahnuť dokonalosť, lenže to je nemožné. Na svojich predmetoch pracujem vždy do poslednej chvíle a brúsením sa snažím priblížiť k tomu, čo považujem za dobré. Dielo sa pri práci na ňom často pretvára. Prácu začínam s konkrétnym plánom v hlave, ale ako sa sklo tvaruje, tak si všímam ďalšie osobitosti, ktoré sú v ňom skryté. Neustále sa mi pod rukami mení; vlastne tomu urobí koniec až otvorenie výstavy.

Je to, akoby vaše diela mali vlastný život a vy sa im aj prispôsobujete, nielen ich formujete. Pôsobí to ako organický prístup.

Mojím majstrom je Príroda. Načerpám v nej energiu. Fascinuje ma, aké krásne formy vytvára. Pozorujem prírodné formy, ktoré na mňa pôsobia príjemne, a včleňujem ich do svojich prác.

„Keď som videl film Matrix, začalo ma zamestnávať technické riešenie, že ak predmet alebo scénu fotografujeme súčasne z mnohých smerov, získame možnosť obísť ho dokola a preskúmať aj z viacerých strán. Samozrejme, ja som nemal možnosť fotografovať naraz 300 fotoaparátmi, ale tento efekt možno dosiahnuť aj tak, že predmet otáčam a snímky robím počas otáčania.

V roku 2001 som postavil otočný stôl, na ktorom možno otáčať dokonca aj automobil. Dnes sa táto fotografická technika rozšírila najmä v internetovom obchodovaní, ale aj múzeá a zbierky čoraz častejšie predstavujú svoje cennosti v 3D.“

Péter Peti, fotograf