Dejiny fotografovania na známkach

Maďarské múzeum fotografie má v rámci svojho obrovského materiálu malú, ale výnimočnú zbierku. Nie sú to fotografie. Sú to známky, ktoré z dejín fotografovania vyzdvihujú vždy jeden vzrušujúci aspekt. Aj také, ktoré si dnes, keď je digitálne fotografovanie jednou z našich najvšednejších skúseností, už ani nevieme predstaviť.

Vďaka spolupráci Triponta a Múzea fotografie v roku 2017 existuje táto zbierka známok s fotografickou tematikou už aj digitálne, a to na snímkach takej kvality, že na nich možno sledovať aj zmenu tlačovej techniky. Ale keď sa nám už táto zaujímavá kolekcia dostala do rúk, neodoláme, aby sme niekoľko kusov z nej neukázali. Nasleduje stručná história fotografovania – na obrázkoch známok!

1989: 150 rokov fotografovania

Táto známka z roku 1989 XXX oslavuje okrúhle jubileum vynálezu fotografie. Stalo sa to totiž v roku 1839, keď sa vo Francúzskej akadémii oznámil vynález J. N. Niépcea a L. Daguerra, dagerotypia, a potom sa na zasadnutí akadémie oboznámili aj s podrobnosťami postupu. Samozrejme, mala bohaté predchodcov – aj konkurentov. O vytváraní obrazu pomocou dierkovej komory existuje záznam už z obdobia okolo roku 900 n. l., a že soli striebra sú citlivé na svetlo, si už začiatkom 18. storočia uvedomil nemecký chemik J. H. Schulze. Na začiatku 19. storočia viacerí vyriešili, ako zachytiť obraz premietnutý do vnútra camery obscury. W. H. F. Talbot predstavil už v januári 1839 pred britskou Royal Society vlastný – technicky inú cestu znamenajúci – postup, talbotypiu, ten sa však pre patentové obmedzenia nemohol rozšíriť. Ako ani meno Niépcea si veľmi nepamätáme, hoci dagerotypiu vypracoval najmä on, nie Daguerre.

1898: 1. amatérska fotografická výstava v Norimbergu

Dôležitú úlohu v dejinách fotografovania zohrávajú výstavy, ktoré oboznamovali záujemcov z radov širokej verejnosti s prácami fotografov a predstavovali najnovšie produkty firiem zaoberajúcich sa optickými zariadeniami a chemikáliami. Na výstavách sa udeľovali aj ceny za mimoriadne výkony. Do roku 1915 bolo možné často vidieť symboly týchto cien na zadnej strane fotografií alebo na listovom papieri dotknutých firiem. Ale kto fotografoval v prvých desaťročiach? Spočiatku mnohí umelci dali za fotoaparát aj posledný groš v nádeji, že sa budú lepšie živiť portrétnou fotografiou než maliarstvom. A už do polovice 50. rokov 19. storočia vznikli prvé fotografické spolky, kde si fotografi a záujemcovia o nový umelecký odbor vymieňali informácie o nových technických riešeniach a o dielach iných fotografov. Vtedy vznikli aj prvé tematické časopisy.

2013: 100 rokov od narodenia Roberta Capu

Táto známka vydaná v roku 2013 vznikla pri príležitosti 100. výročia narodenia Endre Ernő Friedmanna, alias Roberta Capu. Robert Capa bol jedným z najodvážnejších, najvedomejšie sa budujúcich fotografov maďarskej fotografie, ktorý popri všetkom budovaní mýtov naozaj aj riskoval vlastnú kožu v španielskej občianskej vojne, v druhej svetovej vojne, v Číne, vo Vietname. Ako vojnový spravodajca vyznával zásadu, že „ak nie sú tvoje snímky dosť dobré, je to preto, že si nebol dosť blízko“. Svoju kariéru, podobne ako mnohí jeho súčasníci, nerobil v Maďarsku. V roku 1931 sa presťahoval do Nemecka, pretože pre svoju ľavicovú politickú činnosť bolo lepšie opustiť krajinu. V roku 1939 potom emigroval do Ameriky v stopách matky a mladšieho brata. Jeho snímky zaujmú diváka nielen dokumentárnou hodnotou, ale aj silným emocionálnym dopadom. Podľa Johna Steinbecka „Capa vedel pozerať a vedel využiť to, čo objavil. Na tvári dieťaťa dokázal zobraziť nenávisť celého národa.“ V roku 1954 prišiel o život v Indočíne – stúpil na mínu.

1916: Výstava vojnových fotografií v Budapešti

Počas prvej svetovej vojny sa straty zasahujúce mnohé rodiny pokúšali zmierniť aj verejnou zbierkou. Jedným z rozšírených spôsobov charity v prospech vdov a sirôt padlých vojakov bolo organizovanie vojnových výstav. Na vojnovej výstave na Margitinom ostrove si napríklad široká verejnosť mohla pozrieť suveníry a zbrane privezené z frontu a vstupenkami a suvenírmi podporovali vojnou poškodených z Sedmohradska. Konala sa aj výstava vojnových lietadiel. V Národnom salóne (Nemzeti Szalon) si mohli pozrieť fotografie z frontu, resp. fotografie vojakov. Obyvatelia zázemia si tak mohli vytvoriť predstavu o priamej skúsenosti vojny – hoci nie v celej jej úplnosti, pretože výstavy slúžili aj propagandistickým cieľom.

1909/1910: Fotoaparát Ernemann

Drážďanská firma Ernemann začala vyrábať svoje fotografické zariadenia v roku 1889, od roku 1890 už naplno – doslova, pretože vtedy továreň vybavili parnými strojmi. V prvom desaťročí vyrábali len drevené súčasti drevených fotoaparátov, ale na začiatku 20. storočia už aj všetky ostatné súčasti, ba zaoberali sa aj premietacími strojmi na filmy. Objavili aj amatérskych fotografov ako cieľovú skupinu. Počas prvej svetovej vojny vyrábali aj guľometové kamery. Aj vojaci prejavovali veľký záujem o kompaktné prístroje, ktoré sa dajú vložiť do vrecka, mnohí si brali fotoaparát so sebou na front. Firme Ernemann pomohla aj veľká nemecká inflácia po vojne, pretože mohla svoje výrobky exportovať za nízke ceny. Ich legendárnym fotoaparátom bol Er-Nox/Ermanox, ktorým sa vďaka rýchlemu a veľkému objektívu dalo fotografovať aj na slabo osvetlených miestach. V roku 1926 sa firma zlúčila s dvoma ďalšími podnikmi, takto vznikol Zeiss Ikon.

1950: Photokina

Veľký medzinárodný fotografický veľtrh Photokina sa po prvý raz uskutočnil v roku 1950 v Kolíne nad Rýnom z iniciatívy Nemeckého fotografického zväzu. Od roku 1966 veľtrh pravidelne, každé dva roky, víta milovníkov fotografovania. Spočiatku to bolo podujatie otvorené pre všetkých, potom sa v rokoch 1974 až 1988 zúžilo na odbornú výstavu, čo viedlo k vážnemu poklesu návštevnosti, no začalo to lákať aj profesionálnych fotografov a dotknuté firmy zo zahraničia. Veľtrh, ktorý dnes beží pod sloganom „World of Imaging“, sprevádzajú populárne sprievodné programy: workshopy, výstavy, fotografovanie. V roku 1988 bola tu k videniu najdlhšia fotografická výstava sveta, dlhá 1300 metrov.

1999: Veľké postavy fotografovania

V roku 1999, keď táto séria známok vyšla, už viac ako 150 rokov fotografia určovala spôsob videnia ľudstva. Napriek tomu sú to fotografi prvých niekoľkých desaťročí 20. storočia, ktorí na umeleckú fotografiu vplývali dodnes pociťovaným spôsobom. Táto séria ich predstavuje. Nadar bol charakteristickou experimentátorskou postavou hrdinskej éry 19. storočia, ktorý okrem archaických fotografických techník objavil medzi prvými aj elektrické osvetlenie a balónové lietanie. Eugène Atget fotografoval budovy a ulice Paríža na začiatku 20. storočia technikou, ktorá už vtedy bola považovaná za staromódnu. Vplyv jeho lyrického dokumentarizmu sa dodnes odráža v pouličnej fotografii a mestskom fotografovaní. Jacques-Henri Lartigue začal fotografovať ako dieťa, naivne, ale s veľkým zaujatím, jeho nepravidelné, pohyblivé snímky sa stali známymi v polovici storočia, mimochodom so silnou kurátorskou redakciou. Henri Cartier-Bresson zobrazoval banálne nicotnosti s takým hlbokým humanizmom a dokonalou kompozíciou, že dostali vážnu váhu, a Brassaï zostúpil do ešte schátranejších, ešte bezbrannejších vrstiev života Paríža.

Autorka: Boglárka Cziglényi