Hra so zánikom – rozhovor s Lászlóm Lugosi Lugom

V rozhovore predstavujeme fotografického umelca, Lászlóa Lugosi Luga, ktorý rozpoznal, aké dôležité je pre neho samého aj pre veľký svet digitalizovať svoje doterajšie štyridsaťročné dielo.

Čo majú spoločné spôsob, akým grafitista všade zanecháva svoju stopu, a naša snaha zachovať kultúrne hodnoty? Čo tvorí umelec, ktorého zaujíma zánik? A čo urobí s tisíckami snímok, ktoré počas života vytvoril? Ako sa mladícky denník po 40 rokoch stane kultúrnohistorickým pokladom? Rozprávali sme sa s fotografickým umelcom Lászlóm Lugosi Lugom, ktorého takmer celé dielo je o stretnutí „vtedy“ a „teraz“.

***

Počul som, že si v plnom prúde. Čomu sa venuješ teraz?

Uháňam po nesmierne mnohých diaľniciach, paralelne sám so sebou. S najlepšími pretekárskymi autami sveta a chcem predbehnúť sám seba. Rozmýšľam na medzinárodnej úrovni. Na jednej strane chcem robiť knihy. Moja kniha Budapešť kedysi a dnes (Budapest régen és most), na ktorú som znovu odfotografoval staré snímky Györgya Klösza, vyšla v roku 2001. Ale už v roku 1996 som k nej urobil 40 skúšobných záberov a hneď som začal hľadať vydavateľa. Trvalo 4 roky, kým som ho našiel. Nakoniec sa do toho odvážilo vydavateľstvo Vince a neoľutovali to. Za 10 rokov z nej predali 60 000 kusov. Ukázala sa ako výborný darček, ľudia ju mali radi.

„Niekedy fotografujem aj mobilom. Tento autoportrét vznikol na záchode rakúskej benzínovej pumpy pri fotografovaní série Dunaj. Neidentifikované miesto.“

Teraz chcem urobiť ten istý projekt pozdĺž Dunaja a aj na viacerých ďalších miestach. V Číne, Indii, Rusku, v Severnej a Južnej Amerike. Chcel by som napríklad prejsť celou Hodvábnou cestou a odfotografovať, aká je práve v tejto chvíli. Na to práve hľadám producenta. Popri tom by som chcel byť prítomný aj v umeleckých galériách, v línii fotografie ako umeleckého predmetu. Ale netúžim po úspechoch, ale po pohybe. Veď pre svoj alkoholizmus, ktorý som už zvládol, mi vypadlo desať rokov života, vo všetkých oblastiach. Napríklad nemám ani prítomnosť na internete – až teraz som ju začal budovať. Keď moja stará webová stránka pred dvadsiatimi rokmi vznikla, ešte sme nevedeli, na čo vlastne slúži.

„Toto je jeden z kľúčových záberov mojej série o zmenách Budapešti. V jedno letné sobotňajšie ráno som práve fotil tento záber (s Gandolfim), keď sa na tomto od sveta odlúčenom, osamelom mieste zjavil starosta mestskej časti. Využil som príležitosť a vypýtal som si jeho číslo na mobil. Odvtedy mi na hovory vždy odpovedal a nesmierne mi pri práci pomáhal.“

Načo slúži webová stránka?

Na to, aby prinášala prácu, vytvárala kontakty, ukazovala nepretržitú prítomnosť a dávala trh – chcem na nej predávať aj snímky. Plánujem veľmi rozvetvenú prítomnosť: bude webová stránka, popri nej stránka na Instagrame, blog a Facebook, všetko prepojené.

Vyjadril si sa tak, že uháňaš s najlepšími pretekárskymi autami sveta. Čo si tým myslel?

Môj prístup je osobitý a dokážem ho realizovať s istou kvalitou. Nedávno som mimochodom prišiel na to, že odmalička ma charakterizuje ten istý prístup, zaujíma ma to isté: zánik. Keď som mal 17 rokov, požiadal som najlepšiu babu z triedy, aby som ju mohol odfotografovať. Povedala áno. Na to som ju zaviedol do Budafoku k zrútenému domu a tam, pri ruinách, som ju odfotografoval. Najlepšiu babu z triedy... A odvtedy až doteraz ma priťahuje skaza: tú fotografujem s veľkou intenzitou a na vysokej úrovni.

Aby sa aspoň na fotografii zachovalo to, čo zmizne zo sveta. Aby zostala viditeľná stopa toho, že to kedysi existovalo. Moji profesori, od ktorých som sa to naučil: Eugène Atget, August Sander, Richard Avedon. A mám aj fiktívneho majstra, Kathleen Haleovú z filmu Tri dni Kondora. Pripravujem knihu, ktorej hlavnými postavami budú oni. K tomu už mám aj vydavateľa, Pauker Collection.

Takže chceš zvečniť to, čo zaniká. Ako?

Anachronickým spôsobom. Denne sa na internet dostane 1 miliarda 300 miliónov digitálnych fotografií a ja prídem s drevenou kamerou... A na jednom mieste stlačím spúšť iba raz a urobím čiernobiely negatív vo formáte 4x5. Za posledný polrok som odfotografoval 400 miest v Budapešti a 1500 graffiti. Chodím na mnohé miesta.

„Tento záber som urobil Gandolfim na planfilm FOMA 100 vo formáte 4x5 (http://www.foma.cz/en/catalogue-fomapan-100-classic-detail-406). Vidíme vchod do zbúraného zberného dvora MÉH na budapeštianskom okraji. Kvôli zlej kvalite filmu treba exponovať na 50 ASA namiesto nominálnych 100, aby v tieňoch zostal detail. Po vyvolaní a naskenovaní negatívu sa ukázalo, že obraz je o samote a osamelosti.“

A ako sa tam dostaneš?

Čiastočne systematicky hľadám miesta, čiastočne na ne pri potulkách natrafím náhodou. Hľadám interiéry, staré obchody zo šesťdesiatych rokov, napríklad krajčírsku dielňu, kníhkupectvo, obchod pre rádioamatérov. Teraz budem napríklad fotografovať schátrané továrne, pretože aj tie zmiznú. Nedávno som sa túlal vo vonkajšom Ferencvárosi, kde som v živote nebol, a uvidel som prázdnu továreň. Vošiel som do Ferencvárosskej zbierky miestnej histórie (Ferencvárosi Helytörténeti Gyűjtemény) a požiadal som, aby mi odporučili niekoho, kto pozná tie miesta.

Teda nepozeráš sa len na pohľad, ale pátraš aj po jeho príbehu.

Samozrejme! Niekedy sa informujem len z internetu, ale rád pátram aj hlbšie. S miestnymi som v intenzívnom kontakte. Začal som robiť sériu o bezdomovcoch, aj s nimi sa veľa rozprávam. O týchto príbehoch bude potom blog.

Čím fotografuješ? Čo je to „drevený prístroj“?

Drevený prístroj je Gandolfi. Kúpil som si ho na 40. narodeniny. Najlepšie darčeky vždy dostávam od seba samého! Predtým som používal prístroj Linhof Kardan, 4x5, ale ten sa ťažko prenášal. Napriek tomu som ho, samozrejme, vynosil aj do kostolných veží. Ku Gandolfimu patria tri objektívy, 75, 150 a 240, a dvadsať kaziet na planfilm. Mám aj digitálny systém so štyrmi objektívmi, od 16 do 200, plus makro. Ja som nikdy nemal najlepšie prístroje, ale spodok profesionálnej kategórie. Nepotrebujem lepšie. Nemusí byť z titánu, pretože nechodím fotografovať do Antarktídy a nechcem robiť ani 40 snímok za sekundu.

„Niekde v Budapešti (na Rákócziho triede) sa práve venujem postaveniu Gandolfiho. Optiku som naň ešte nenamontoval.“

Kedy používaš drevený prístroj a kedy digitálny?

O tom, čo je potrebné, rozhoduje motív. Planfilm používam napríklad vtedy, keď chcem zachytiť to, čo vidím, a nie do toho zasahovať. Na digitálnych snímkach často upravujem pri postprodukcii. Nedávno som napríklad zosunul Dunaj, aby nebol príliš široký... Ale inak aj kedysi, v analógových časoch, sme do snímok neustále zasahovali, len sme nemali toľko možností. Podľa mňa nie je téma, ktorú by sa dalo urobiť len digitálnym prístrojom, ale prácu to zjednodušuje. Napríklad v poslednom čase som začal používať filtre pripomínajúce mokrý kolódiový proces z 19. storočia na svoje zátišia. A inak ani nie je pravda, že digitál je rýchlejší – ak to chcem urobiť poriadne, niekedy je aj pomalší. Ale oba spôsoby fotografovania sú rovnako dobrá hra. Dobrodružstvo.

Hra a zánik....

Téma nie je hravá, ale jej realizácia áno. A aké prekvapenia ma pri tom stretnú, aké darčeky dostávam! Na Sviatok všetkých svätých som napríklad išiel na Rákócziho triedu odfotografovať graffiti, ktoré tam minulý týždeň nastriekali. Začal som fotografovať digitálnym prístrojom, vtedy ku mne pristúpil bezdomovec a pýtal peniaze. Dal som mu 500 forintov a poprosil som, aby som ho mohol odfotografovať. Vytiahol som drevený prístroj, ktorý bol náhodou v aute, a urobil som portrét. Medzitým som si všimol, že niečo drží v ruke: na papieri náčrt graffiti! Čmárači totiž robia náčrty, skôr ako nastriekajú obraz na stenu. Pýtal som sa, od koho ho dostal. Povedal mi to, teraz práve pátram po tom dievčati. Veľmi by som chcel robiť portréty grafitistov. Oni, samozrejme, nemajú radi, keď ich fotografujú, hoci som si s nimi medzitým vytvoril dobrý vzťah. Čmárajú zo vzbury a súťaživosti. Ich cieľom je, aby bol ich tag na stenách po celom meste. Nie je v tom sebavyjadrenie, nepovažujú to za umenie.

„Túto čmáranicu vytvoril jeden z mojich obľúbených graffiti writerov niekde v Budapešti. Spočiatku som si myslel, že na pravej strane vidíme tvár (oko, nos, ústa) a celé je to lietajúci čarovný koberec, lebo som si myslel, že čmárači neustále fajčia a lietajú vysoko. Keď som sa neskôr stretol so samotným čmáračom, rozlúštil mi kresbu. Sú to písmená, pretože graffiti je VŽDY o písmenách (o tagu, o mene), hovorí, a nič nezobrazuje. Meno teraz neuvádzam, pretože čmárači neustále utekajú pred políciou a to by dalo polícii do rúk dôkaz. Policajtom sa vyhýbame. U kamaráta writera nedávno robili domovú prehliadku, zabavili mu fotoaparát a počítač.“

Sebapotvrdenie, nie sebavyjadrenie.

Zanechanie značky. Poprosil som, aby to urobili na maliarske plátno, ale nechceli. Ich cieľom je vybudovať vzbúreneckú subkultúru. Fascinujúci svet, outsiderstvo, anarchia. V zime im mrznú ruky, ako striekajú, spia pod vlakom, aby ich policajt nenašiel. To, že fotografujem ich a graffiti, je podľa mňa rovnako zvečnenie kultúrneho dedičstva, ako keby som fotografoval obrazy.

Kultúra nezahŕňa len vysokú kultúru, ale aj všednosť. Ba najmä tú... Tvoj starý fotodenník má veľkú kultúrnohistorickú hodnotu v oboch zmysloch. Porozprával by si o ňom?

30 rokov som Denník ani nevzal do ruky. Nezaujímalo ma, akú má hodnotu – jednoducho som sa hanbil, aké je to trápne. Čo je aj pravda, ale už mi to neprekáža. Vidno v ňom, ako dvadsaťpäťročný chlapec hľadá, čo vlastne robiť v živote, ale nenachádza, a pritom s obrovským úsilím naháňa ženy, ale zároveň sa ich desí. Strašný príbeh, ale teraz sa k nemu hlásim.

Koľko rokov si viedol Denník?

Štyri roky, od 1978 do 1982.

Tak si z tohto stavu medzitým určite vyrástol...

No nie.

O kom je Denník?

O vtedajšej bezprostrednej spoločnosti, o členoch mojej rodiny a o priateľoch. Bolo to moje filmové obdobie, v Štúdiu Bélu Balázsa (Balázs Béla Stúdió). Vždy som mal pri sebe nejaký fotoaparát. Keby si ma vtedy stretol na ulici, alebo keby sme si boli sadli na túto kávu, urobil by som o tebe snímku. Denne som urobil pár, vyvolal som a z nich som robil zväčšeniny na vtedy najmenší fotopapier, 6x9 cm. Nalepil som ich do zošitov a písal som pod ne text. Kto, kde, kedy, čo, prečo... Tak vznikal Denník. Tí okolo mňa o ňom vedeli.

„Strana Denníka počas digitalizácie v Tripont. Digitalizácia sa robila strojom Phase One schopným mimoriadnych výkonov (https://www.phaseone.com). Pôvodné snímky viditeľné na strane vznikli v New Yorku na Westway, starou Leicou III. F, v roku 1981. Westway som už vtedy poznal z filmu Wima Wendersa Americký priateľ. A chcel som ho vidieť naživo. Vtedy, v roku 1981, už na ňom nebola premávka, neskôr ho aj zbúrali (https://en.wikipedia.org/wiki/West_Side_Highway). S Gáborom sme si dali trochu lečo a išli sme sa pozrieť.“

Ale vtedy si všetci písali denník. Napríklad Mihály Korniss vymyslel Kolektívny denník. Ak si správne spomínam, vznikol v 3 exemplároch. Vtedy 20–30-roční ľudia si ho medzi sebou podávali. Korniss ho odovzdal Péterovi Nádasovi, Nádas ho odovzdal Ferencovi Kőszeghovi. Ákos Birkás a Lenke Szilágyi písali denník aj samostatne. Ja som vymyslel fotodenník, na to András Szirtes hneď začal svoj filmový denník. A mňa inšpiroval Archív Hórusz Sándora Kardosa, jeho súkromná zbierka fotografií, na fotodenník. Napísal som k nemu dokonca predslov a úvod, rukou, červeným atramentom, pretože som bol človek humanitného zamerania.

A prečo si prestal?

Omrzelo ma to a vyčerpalo sa. Ku koncu som už texty nepísal. S výučbou angličtiny som prestal vtedy, keď som zistil, že sa už nepripravujem na hodiny, ale robím to z rutiny. Denník sa potom sťahoval so mnou z bytu do bytu v papierových škatuliach a posledných 10 rokov strávil v sklade. Niekedy mi aj napadlo, že ho vyhodím, ale masa, váha sa nenechali.

A ako sa teraz objavil?

Napadlo to viacerým, napríklad Andrásovi Bánovi a Canovi Togayovi. V budapeštianskom Műcsarnoku sa vlani vystavilo aj niekoľko strán vo Fotosalóne. Nakoniec som sa rozhodol, že reprodukujem celý denník. Tripont ponúkol, že môžem na fotografovanie použiť ich Phase One. Digitalizácia sa uskutočnila. Tam som sa naučil, aká dobrá vec je fotografovať v režime tethered. Kúpil som si na to aj softvér. Ešte mám s obrázkami trochu práce, napríklad ich musím očíslovať a zmenšiť v rôznych formátoch, lebo teraz je ich veľkosť v RAW 610 GB. Ide o štyridsať zväzkov, 6000 snímok, približne 900-1000 strán. S približne 1000 osobami. Spočiatku som chcel dať na internet celý materiál. Chcel som urobiť menný zoznam osôb a pri každom by som vymenoval známe diela, dôležitejšie osobné informácie, ich webovú stránku atď. V Denníku je napríklad moja obľúbená speváčka, Nico. Chcel som uviesť odkazy na všetky jej platne. Bolo by to ako malý Facebook. Aby sa osoby potom mohli začať medzi sebou dopisovať, komunikovať...

„Koncert Nico v divadle Squat v New Yorku v roku 1981 z Fotodenníka. Nico (https://en.wikipedia.org/wiki/Nico) trávila prakticky všetok čas v Squate, pretože tam zháňala heroín. Nico bola jedna z mojich obľúbených speváčok a je dodnes. V Squate sa vtedy nepredávalo, ale sála sa prenajímala kapelám ako vtedy začínajúci DNA alebo Lounge Lizards. S Gáborom sme tam chodili často k Péterovým a užívali sme si hudbu.“

To je isté, že by vznikla búrlivá korešpondencia, ale nielen v dobrom zmysle.

Presne tak. Kvôli osobnostným právam sa to nedá urobiť. S každým by som sa musel rozprávať individuálne, aby som dostal povolenie. U tých, čo už nežijú, by som musel vyhľadať aj ich nástupcov. Takže som sa tohto nápadu napokon vzdal.

Tak aký bude jeho osud?

Podľa Jánosa Kurdyho Fehéra je to základné dielo kultúrnych dejín. Dám na internet 30-40 vybraných strán, pri ktorých sa dajú objasniť otázky osobnostných práv, a pripíšem k tomu, že na vedecký výskum je celý materiál prístupný v Historickom fotografickom oddelení Maďarského národného múzea alebo v Budapeštianskej zbierke Mestskej knižnice Ervina Szabóa. Svoje fotografie som už predtým do týchto dvoch inštitúcií odviezol.

Ale nie je mojím cieľom, aby moje snímky ležali bez využitia. Jedna z diaľnic, po ktorých teraz uháňam, je práve spracovanie minulosti: naskenujem svoju starú prácu, negatívy. Teraz sa začínam učiť skenovanie do jeho hĺbky. Chcem sa sťahovať do digitálneho sveta zo všetkých hľadísk a svoje staré práce tam tiež pozdvihnem. Mám v sebe veľmi silný impulz poznať svoj nový život – a spolu s ním aj starý. Obzvlášť že som na to dostal aj múzu ako darček.

Teraz sa veľa venuješ digitalizácii svojich negatívov a snímok. Aké sú tvoje skúsenosti?

Spracovanie svojich starých vecí som začal sériou Uhlie. Tieto snímky som urobil na čiernobiely planfilm 9x12 v roku 1993. Bol to relatívne dobre exponovaný a vyvolaný materiál, na filmoch Kodak. Najprv som si myslel, že treba naskenovať celé, ale kvalitný skener pri takomto rozlíšení robí asi 3-4 minúty. Séria pozostáva z približne sto snímok, a to by bolo veľa času. Preto som na presvetľovací stôl vyrobil z čierneho kartónu masku, aby svetlo nepadalo do optiky, a pomocou makro objektívu som negatívy odfotografoval svojím full frame prístrojom Nikon 610. Potom by som ich ešte musel prevrátiť na pozitív, ale vtedy prišla ponuka Triponta, že všetko urobíme znova s Phase One. Najprv som nechcel prácu opakovať, lebo som to považoval za plytvanie časom. Ale urobili sme skúšku na jednom planfilme a výsledok sa dal hrať ako na klavíri. V tónoch a bohatstve detailov snímka Phase One mnohonásobne prekonala inak vôbec nie zlú prvú full frame verziu.

„Digitalizácia Fotodenníka prebieha v Tripont. Fotografujeme v režime tethered (http://www.diyphotography.net/introduction-tethered-shooting/) na dosiahnutie optimálneho výsledku pomocou softvéru Capture One. Oranžový kábel spája fotoaparát s počítačom. Túto fotografiu som urobil panoramatickým nastavením svojho mobilného telefónu.“

Aké rozdiely si si všimol?

Porovnajme digitalizácie z jedného negatívu zo série Uhlie. Hnedastý tón vznikol prístrojom FullFrame 24mpx, sivý strednoformátom Phase One 80mpx. Detail FullFrame je 200 % zväčšenie originálu, detail Phase One 100 % zväčšenie. Rozdiely možno pozorovať najmä na miestach bohatých na detaily (plot) a v bohatstve tónov (dlažba). Väčšia časť bohatstva detailov vyplýva z rozdielu v rozlíšení. Negatív tejto veľkosti obsahuje toľko detailných informácií, že odôvodňuje vyššie rozlíšenie. A bohatstvo tónov vyplýva z rozdielu v dynamickom rozsahu oboch technológií, rozdiel je takmer desaťnásobný.